Severná Kórea: 5 dní v krajine "rannej sviežosti"

Autor: Ján Štenko | 26.2.2018 o 21:15 | (upravené 1.3.2018 o 10:31) Karma článku: 10,31 | Prečítané:  7209x

Kórejci nazývajú svoju vlasť od nepamäti "Čoson", v preklade "sviežosť úsvitu", doslova "krajina rannej sviežosti". Tento výraz je obsiahnutý aj v oficiálnom názve súčasnej Severnej Kórey.

Návšteva Severnej Kórey, ktorej oficiálny názov znie Kórejská ľudovo-demokratická republika (KĽDR), je nepochybne zážitkom na celý život. Je neopakovateľnou cestou v čase, ktorá zmení váš život. Kto však čaká na „potemkinovské dediny“ a snahu oklamať vaše zmysly na každom kroku, bude sklamaný. V KĽDR toho zo života obyčajných ľudí uvidíte viac, ako by ste čakali a to vás bude šokovať.

Keďže do krajiny sa dá cestovať len ako súčasť organizovanej skupiny, existuje množstvo cestovných kancelárií, ktoré tieto zájazdy ponúkajú a klient si tak má naozaj z čoho vybrať. S priateľkou sme sa v októbri 2016 rozhodli pre 5-dňový zájazd vlakom z čínskeho Dandongu, ktorý sme si objednali priamo v jednej čínskej cestovnej kancelárii. K vybaveniu všetkých potrebných náležitostí nám stačil internet, všetko ostatné už zariadila spomínaná cestovka.

Víza do KĽDR

Získať víza do KĽDR je pre držiteľov slovenského pasu mimoriadne jednoduché. Stačí si vybaviť dvojvstupové víza do Číny a ich fotokópiu, spoločne s fotokópiou vášho pasu a fotografiou vašej tváre poslať cestovnej kancelárií, ktorá za poplatok cca 50 USD zariadi všetko potrebné.

Cesta vlakom

Náš vlak do hlavného mesta KĽDR Pchjongjangu vyrážal zo stanice v Dandongu v stredu ráno. Výstupná kontrola na čínskej strane prebehla v úplnej pohode a bez akýchkoľvek nepríjemností. Potom nás vlakom previezli na druhú stranu rieky Yalu do mesta Sinuiju, ktoré sa už nachádza na severokórejskej strane, kde prebehla ďalšia, tentokrát 2-hodinová vstupná kontrola v réžii severokórejských colníkov a vojakov.

Na čo si dať pozor

Počas spomínaných dvoch hodín nebolo možné opustiť vlak a ani sa pohybovať medzi vozňami. Colníci nám poctivo skontrolovali batožinu a ak mal niekto fotoaparát, alebo mobil, tak aj súkromné fotografie. Medzi fotografiami sa pritom nesmelo nachádzať nič, čo by mohlo pôsobiť rušivo, ako napr. podrobné mapy územia KĽDR, obrázky severokórejských lídrov, propagačné plagáty, námety s náboženskou tématikou a pod. Taktiež nieje povolené prevážať severokórejsku inflačnú menu, ktorú pomerne ľahko kúpite v podobe suvenírov v čínskom Dandongu. Fotoaparáty s väčšími objektívmi a GPS zariadenia podliehajú taktiež reštrikciám a môžu byť pri vstupe zabavené. Náš čínsky sprievodca nás ešte pred nastúpením do vlaku upozornil, že je zakázané fotografovať početné vojenské objekty a vlakové stanice, ako aj vystupovať z vlaku počas jednotlivých zastávok.

Asi 5-hodinová cesta vlakom do Pchjongjangu je jednou z najlepších možností vizuálneho kontaktu so samotnou krajinou a obyčajnými ľuďmi. Už samotná krajina je mimoriadne zaujímavá a odlišná v porovnaní s tým, čo sme videli v Číne. Skalnaté hory, rieky, údolia, dediny a všade okolo nekonečné ryžové polia. A ľudia, idúci niekam pešo alebo na bicykloch po nespevnených, väčšinou iba poľných cestách, sem-tam nejaké to auto, nákladiak, turistický autobus, pamätník s budovateľským heslom. Cestná infraštruktúra je mimoriadne zaostalá, aj keď neustále udržiavaná. Krajina je v permanentnej vojenskej pohotovosti, preto sú všetky mosty a tunely dôkladne strážené vojakmi a vojačkami so samopalmi.

Moderný Pchjongjang

Výškové budovy, moderné štvrte, reštaurácie, zábavné parky, múzeá, štadióny, paláce a špičkové hotely. Fungujúca MHD, metro, taxislužba. Na cestu do hlavného mesta potrebujú miestni špeciálne povolenie a dostať sa tam pre nich znamená prejsť podobnou kontrolou ako na hraniciach s iným štátom.

Po príchode do hlavného mesta nás priamo na stanici privítala naša anglicky hovoriaca sprievodkyňa oblečená v typickom kórejskom hanboku. Od tohto momentu sme boli takmer nonstop pod jej dohľadom. Vysvetlila nám pravidlá ohľadom fotografovania, pohybu, pobytu a možnej komunikácie s miestnymi ľuďmi. Na všetko sa máme pýtať. Priamo zo stanice nás pristavený autobus odviezol ku známemu bronzovému súsošiu Kim-Ir-Sena a Kim-Čong-Ila, stojacemu na pahorku Mansu pred Múzeom kórejskej revolúcie, kde sme za symbolický poplatok kúpili kytičku, ktorú sme nasledovne položili k ich nohám. Severokórejčania majú toto symbolické miesto v mimoriadnej úcte, o čom svedčila aj ďalšia séria odporúčaní, ako napr. nenapodobňovať gestá lídrov zo súsošia, fotografovať ho len v jednom celku a pod.

Po ceremónii sme sa odobrali na výdatnú večeru a potom na náš hotel Yanggakdo, odkiaľ sa pár mesiacov predtým jeden mladý americký turista pokúsil ukradnúť vystavený propagandistický plagát, čo pre neho skončilo tragicky.

Národný park Kumgang-san

Na druhý deň nás čakala cesta do národného parku Mount Kumgang – v preklade Diamantové hory, ktorý sa nachádza na juhovýchode krajiny, v stráženom vojenskom pásme blízko hraníc s Južnou Kóreou. 6-hodinová cesta autobusom po asi 30 rokov neopravovanej ceste dávala zabrať nielen samotnému autobusu, ale aj našim chrbticiam. Cestou sme prechádzali cez dôležité mesto Wonsan, kde sa v roku 2015 uskutočnil veľkolepý letecký deň za účasti samotného Kim-Čong-Una.

Prírodné scenérie národného parku však stáli za to. Čisté jazerá, potoky, impozantne pôsobiace žulové skaly, všade naokolo vytesané starobylé čínske znaky, ako pozostatok po činnosti budhistických mníchov z neďalekého stredovekého budhistického chrámu. Tu sme absolvovali asi 3-hodinovú pešiu túru a mohli sa jediný krát počas nášho pobytu voľne pohybovať mimo turistickej skupiny a našej sprievodkyne.

Národný park predstavuje pomerne dobre rozvinutú oblasť s udržiavanou cestnou infraštruktúrou a turistickými chodníkmi na primeranej úrovni. Trocha depresívne na nás pôsobilo, že celý park bol takmer úplne bez turistov. Po roku 2000, v čase oteplenia vzájomných vzťahov s Juhom, tu množstvo juhokórejských firiem mohutne investovalo do rozvoja turizmu a do osudného roku 2008 oblasť navštívili aj tisíce Juhokórejčanov. V spomínanom roku však došlo k incidentu, pri ktorom severokórejský vojak zastrelil juhokórejsku turistku čo malo okamžite za následok úplné zastavenie turistických zájazdov z Južnej Kórey.

Po raňajkách nás nasledujúci deň čakala cesta späť do hlavného mesta, so zastávkou pri hrobke kráľa Tongmyonga a poobedná návšteva metra, pamätníka čínsko-kórejského priateľstva a Vojnového múzea, primárne zameraného na oslavu víťazstva KĽDR v Kórejskej vojne. Múzeum obsahuje veľmi pútavo zoradené exponáty pripomínajúce tento vojnový konflikt so špeciálnym dôrazom na zničenú a ukoristenú americkú vojenskú techniku. Zaujímavosťou je tiež veľkolepá socha súčasného lídra Kim-Čong-Una v nadživotnej veľkosti, jediná, ktorú sme v KĽDR videli, umiestnená vo výklenku nad mramorovým schodiskom, ktorú zazrie každý návštevník po vstupe do budovy múzea.

Návšteva demilitarizovanej zóny

Štvrtý deň bol venovaný návšteve demilitarizovanej zóny (DMZ) na juhu krajiny ako aj mesta Kaesong. DMZ je predmostím najstráženejšej hranice sveta, skutočným reliktom Kórejskej vojny, ktorá na tomto mieste nikdy oficiálne neskončila. Cestou do DMZ sme museli prejsť troma bezpečnostnými kontrolami, z toho jedna bola na známej 38.rovnobežke, pôvodnej hranici medzi Severom a Juhom. Fotografovať je tu prísne zakázané a povolenie dostanete až v samotnom Panmunjome – na mieste podpisu prímeria v roku 1953 – ako aj asi kilometer vzdialenom styčnom bode celej demarkačnej línie, známom modrými domčekmi, kde sa priebežne vedú oficiálne rokovania medzi oboma znepriatelenými stranami. Niesu tu žiadne ploty ani zábrany, no neprekročiteľnosť hraničnej čiary sa tu aj napriek tomu rešpektuje so všetkou vážnosťou. Celou cestou po DMZ nás sprevádzal okrem nášho vojenského sprievodcu ešte jeden ozbrojený vojak, údajne kvôli našej bezpečnosti.

Mesto Keasong je tiež známe projektom priemyselného parku, v ktorom bolo umožnené pracovať aj Juhokórejčanom. Po zhoršení vzájomných vzťahov bol park uzatvorený a jeho otvorenie je zatiaľ v nedohľadne.

Suvenír shopy v KĽDR

Počas ciest po KĽDR sme navštívili aj niekoľko miestnych obchodov so suvenírmi. Od poštových známok, tradičného oblečenia, či zahraničného alkoholu tu kúpite aj miestne výrobky ako napríklad sušené ženšeňové korene, či rôzne čaje, rôzne propagačné knihy, či miestne časopisy a noviny v anglickom jazyku. Vo všetkých týchto obchodoch môžte platiť jedine v eurách, dolároch alebo čínskych juanoch. So severokórejskou menou sme vlastne ani neprišli do kontaktu.

Komunikácia s okolitým svetom

Komunikácia s okolitým svetom je obmedzená. Na roaming zabudnite, cestovka vám môže ponúknuť kúpu miestnej simkarty za poplatok asi 150 USD. Hotely niesu vybavené wifi a možnosť poslať e-mail máte iba z počítača na recepcii za horibilný dátový poplatok okolo 10 centov za kilobajt dát. Telefonovanie z pevnej linky do cudziny je tiež spoplatnené pomerne vysokými cenami. Pohľadnice vám však odtiaľ na Slovensko prídu o niekoľko týždňov skôr, ako tie, ktoré ste pár dní pred tým poslali z Číny.

Čerešničkou na torte je výstupná kontrola na hraniciach pri odchode z krajiny. Okrem samotnej batožiny si colníci opäť prezrú vaše súkromné fotografie a mnohé z nich vám prikážu s úsmevom na tvári vymazať...

Napriek všetkým absurdnostiam, ktoré vás v Severnej Kórei postretnú, je táto krajina mimoriadne zaujímavá. Ukazuje nám svet, v ktorom sa kedysi ocitli aj naši rodičia a starí rodičia a dáva nám možnosť naplno si uvedomiť význam pojmu sloboda.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zdravotnícke šmejdy ponúkajú naďalej. Zakročiť nevie nikto

Pomôcky predáva firma zo súostrovia Komory.

Komentár Zuzany Kepplovej

Fico má pravdu. Nezápasí so Sulíkom, ale s Kiskom

Robiť dramaturgiu relácie na želanie politika, je zlým signálom.


Už ste čítali?